Environmental Research Foundation
6513 N. Christiana Ave  ·    Lincolnwood , IL 60712  · tim@rachel.org  
Tel. 847.675.2513 · Fax 732.791.4603

“Staré skládky odpadu sú problémom jednak v zmysle škodlivosti životnému prostrediu a taktiež výdavkov na ich likvidáciu a udržiavanie.” Jane Diamond, vrchná riaditeľka EPA pre Superfund (2001)

Volám sa Tim Montague. Som spoluriaditeľ Environmental Research Foundation (nadácia pre enviromentálny výskum) sídliacej v New Brunswicku, v  New Jersey . Riadim našu pobočku v Chicagu na N. Christiana Ave , 6513 Lincolnwood, IL 60712. Tel. 847.675.2513; email: tim@rachel.org. Mám magisterský titul z biológie z Wisconsinskej univerzity v Madisone.

Environmental Research Foundation je nezisková organizácia, ktorá v našom týždenníku Rachel’s Democracy & Health News (pôvodne Rachel’s Environment & Health News) zverejňuje informácie o životnom prostredí a zdraví. Za posledných 20 rokov sme publikovali vyše 25 článkov o probléme skládok.

Čo bude PDC skládka znamenať pre budúcnosť Peorie?: Nákladnú likvidáciu

Peoria Disposal Company (PDC – spoločnosť na likvidáciu odpadu v Peorii) ponúka monitorovanie skládky na 30 rokov po jej uzavretí. Ale ako vieme a ako už U.S. Environmental Protection Agency (EPA – agentúra na ochranu životného prostredia) mnohokrát povedala [1], nebezpečenstvo vo vnútri tejto skládky (ťažké kovy, rozpúšťadlá a mnohé iné nebezpečné chemikálie) bude predstavovať zdravotné riziko na tisíce rokov. Žiadna skládka, nech je akokoľvek rafinovane konštruovaná, nepretrvá tisíc rokov. A keď táto skládka začne presakovať, Peoria bude musieť zaplatiť účet za likvidáciu tohto odpadu. Prevádzkovateľ skládky, akokoľvek poctivý, bude už dávno preč. Hovoríme tu o miliardách dolárov za likvidáciu zostatkového odpadu. A ako vám povie každý hydrogeológ, keď je raz spodná voda kontaminovaná, je prakticky nemožné ju dekontaminovať. Vaša komunita bude piť znečistenú vodu, ktorá prinesie nasledujúcim generáciám vrodené vady, nízku pôrodnú hmotnosť a rakovinu.

Počnúc osemdesiatymi rokmi a pokračujúc cez roky deväťdesiate, U.S. EPA jasne hovorí, že skládka bude presakovať: “Existujú teoretické i empirické dôkazy o tom, že nebezpečné zložky, ktoré sa nachádzajú v skládke, sa veľmi pravdepodobne budú dostávať do širšieho prostredia. Tieto problémy sa môžu vyskytnúť o niekoľko rokov, dokonca i desiatok rokov potom, čo je odpad uložený na skládku, ale fakty a vedecké predpovede naznačujú, že vo väčšine prípadov, hoci aj pri použití najlepších technológií skládok, sa napokon dostavia.” [1,2,3,4,5,6,7,8] Popredné firmy pracujúce v oblasti hydrologického inžinierstva (ako Geraghty & Miller of Port Washington, New York) zistili, že vyše 86% skúmaných skládok znečisťuje miestnu spodnú vodu. [8]

Prečo všetky skládky presakujú?

Skládky sú akési vane v zemi skonštruované tak, aby pojali odpadky a/alebo priemyselný odpad. Presne tak ako je nemožné postaviť bazén, ktorý nikdy nepraskne, nerozpadne sa a nakoniec nebude musieť byť vymenený, je nemožné postaviť skládku, ktorá nebude presakovať. Dva základné prírodné zákony – gravitácia a fakt, že “veci sa rozpadajú” – garantujú, že dažďová voda sa dostane do tejto vane, vytvorí toxickú zmes, ktorá bude presakovať spodkom, alebo stranami vane a tak sa bude jej nebezpečný obsah rozširovať do okolitého prostredia znečisťujúc pritom pitnú vodu a vplývajúc na ľudské zdravie.

Systém uzatvorenia skládky, ochranná vrstva a drenážny systém na odvádzanie toxického výluhu – tri cesty k neúspechu.

Skládky presakujú, pretože tri základné ochranné prvky – systém uzatvorenia skládky, ochranná vrstva a drenážny systém na odvádzanie toxického výluhu – nakoniec zlyhajú. Systém uzatvorenia skládky je konštruovaný tak, aby udržal vonku vodu. Avšak za účelom ochrany pred mrazom/roztápaním, vetrom/dažďom, eróziou a ďalšími prírodnými silami, je uzatvorená skládka chránená vegetáciou. Vegetácia láka živočíchy, ktoré vyrývajú diery do vrchných vrstiev uzáveru skládky a robia tak miesto pre väčšie rastliny/korene a pomaly, ale isto ničia celistvosť uzáveru. V sérii článkov vo Waste Age (vek odpadu) – vedci z Michiganskej štátnej univerzity odhaľujú rozsah takéhoto typu poškodenia, ktoré na uzáveroch skládok spôsobuje vegetácia a živočíšstvo. [3]

Zistili, že živočíchy, ktoré žijú pod zemou a v norách – ako červy, svište, jazvece, ondatry, krtkovia, atď., sú schopné ročne premiestniť doslova tony pôdy na povrchu skládky. Hlina predstavuje malú prekážku pre takéto živočíchy; Johnson a Dudderar pozorovali, že je nepravdepodobné, že syntetické ochranné vrstvy o hrúbke niekoľko milimetrov odpudia spomínané cicavce. Ne-cicavce sú takisto problémom: raky, mloky a “rozmanité druhy červov, hmyzu a iných bezstavovcov” môžu urobiť diery do vrchných vrstiev uzatvárajúcich skládky.”[3]

Dážďovky samotné môžu mať devastujúci vplyv na uzáver skládky. Cez tráviaci trakt dážďoviek prejde 2 – 15 ton pôdy ročne na aker (4047m²). Johnson a Dudderar poznamenávajú, že: “diery, ktoré za sebou nechávajú pri svojom pohybe pôdou, zvyšujú presakovanie vody, “. Podávajú dôkaz o tom, že chodby dážďoviek umožňujú, aby aj v hlinitej pôde Nebrasky korene rastlín prerastali až do hĺbky 9 stôp (2,7m). V časti “ "The fundamental dilemma," (Základný problém) Johnson a Dudderar sumarizujú: “V tomto bode môžeme povedať:” Ak sadíme rastliny, podporujeme prenikanie rastlinstva a živočíchov cez hlinité vrstvy. Ak nesadíme rastliny, nastáva erózia alebo deštrukcia uzáveru vplyvom striedania mrazu/oteplenia.“ Bohužiaľ, toto je jeden zo základných problémov.” [3]

Zlyhanie drenážneho systému na odvádzanie toxického výluhu

Keď drenážny systém na odvádzanie toxického výluhu zlyhá a prestane odvádzať kvapaliny zo skládky, vaňa sa naplní toxickým výluhom. Akonáhle sa tak stane, vytvorí sa vplyvom hmotnosti vody a odpadu obrovský tlak, ktorý zapríčiní, že toxický výluh začne presakovať cez dno (priamo cez ochrannú vrstvu a cez pukliny, trhliny a diery v nej). Po čase tieto obrovské sily skombinované s leptavým účinkom priemyselných chemikálií v odpade zničia spodnú ochrannú vrstvu skládky a spôsobia priesak toxického výluhu do okolitej spodnej vody (pitnej vody).

Existujú dva dôvody na zlyhanie systému na odvádzanie toxického výluhu: upchatie (naplaveninami, bahnom, mikroorganizmami) a rozpadnutie. Hoci hlavné potrubia systému možno periodicky čistiť, prečisťovanie dierkovaných častí systému je prakticky nemožné. Navyše rúry samotné korodujú, praskajú a rozpadajú sa pod vplyvom chemickej činnosti kyselín, rozpúšťadiel, oxidačných činidiel a iných leptavých materiálov nachádzajúcich sa v odpade prichádzajúcom na skládku. [9]

Štúdie toxického výluhu – či už zo skládok tuhého komunálneho odpadu alebo zo skládok nebezpečného odpadu – ukazujú, že je vysoko toxický a obsahuje množstvo látok, ktoré spôsobujú rakovinu, vrodené vady, neurologické poruchy, a má mnohé ďalšie negatívne zdravotné vplyvy. Brown a Donnelly vo svoje štúdii našli 113 rôznych jedovatých chemikálií v toxickom výluhu zo skládok komunálneho odpadu a 72 v toxickom výluhu zo skládok nebezpečného odpadu. Toxický výluh zo skládok nebezpečného odpadu obsahoval 32 chemikálii spôsobujúcich rakovinu, 10 spôsobujúcich vrodené vady a 21 spôsobujúcich genetické poruchy. Toxický výluh zo skládok komunálneho odpadu obsahoval 32 chemikálii spôsobujúcich rakovinu, 13 spôsobujúcich vrodené vady a 22 spôsobujúcich genetické poruchy. [10]

Polyetylénové a hlinité ochranné vrstvy

Podľa EPA ochranné vrstvy oddialia prienik toxického výluhu do prostredia, ale nezabránia mu, pretože časom sa ochranná vrstva zničí. EPA hovorí: “Aj tá najlepšia ochranná vrstva a systém na odvádzanie toxického výluhu sa prirodzene postupne poškodí (najnovšie technológie oddialia priesak odpadu tiež len o niekoľko desiatok rokov). [11] EPA ďalej hovorí, že k úniku toxického výluhu môže prispieť i ľudský faktor, napríklad v dôsledku naprojektovania systému a výrobných chýb (napr. roztrhnutie ochrannej vrstvy, uloženie odpadov, ktoré nie sú kompatibilné s ochrannou vrstvou) alebo mechanickým poškodením ochrannej vrstvy.

Prieskum najvyspelejších ochranných vrstiev z roku 1990 ukázal, že možno očakávať, že po čase i najnovšie polyetylénové vrstvy môžu mať priesak okolo 20 galónov ( 75,8 l ) na aker (4047m²) a deň, hoci sú inštalované v najlepšej možnej kvalite.[7] Takáto rýchlosť priesaku toxických látok je spôsobená miniatúrnymi otvormi, ktoré vzniknú pri výrobe a dierami, ktoré sa vytvoria, pri zváraní švov pri konštrukcii skládky. Prieskum ukázal, že i tie najlepšie švy obsahovali nejaké diery. Okrem problémov s dierami existuje dôkaz, že polyetylénové ochranné vrstvy jednoducho prepúšťajú niektoré chemikálie. Správa z roku 1991 z Wiskonsinskej univerzity ukazuje, že zriedené roztoky bežných rozpúšťadiel ako je xylén, trichloretylén a metylénchlorid prenikajú polyetylénovou ochrannou vrstvou v priebehu 1 – 13 dní. Dokonca aj cez polyetylénový plášť hrubý 100 mm   (hrúbka, ktorá je používaná v najdrahších skládkach) prenikajú rozpúšťadlá za menej ako 2 týždne.

Ďalším problémom, ktorý sa objavil v nedávnej minulosti v súvislosti s polyetylénovými ochrannými vrstvami je, že sa po čase stávajú krehkými a vznikajú v nich trhliny. V testoch Americkej spoločnosti pre testovanie materiálov, polyetylén, ktorý mal slúžiť 50 rokov sa zničil po dvoch rokoch. Lee a Johnes zhrnuli, že: “Kým dlhodobá stabilta geomembrán (flexibilných membránových ochranných vrstiev) v skládkach nemôže byť definovaná, nejestvujú pochybnosti o tom, že nakoniec zlyhajú ako nepriepustná bariéra pre presun toxického výluhu zo skládky do podzemnej vody. Navyše nejestvujú žiadne testovacie metódy, ktoré by preukázali spoľahlivosť v hodnotení dlhodobého výkonu flexibilných membránových ochranných vrstiev.” [6]

Všetky tieto údaje sú v súlade s údajmi, ktoré poskytuje aj samotný výrobca polyetylénových ochraných vrstiev. Podľa Phillips Petroleum, výrobcu polypropylénu, existuje množstvo chemikálií bežne používaných v domácnosti (súčasť potravín, drogistický tovar, atď.), ktoré znehodnotia polyetylém, presiaknu cez neho a spôsobia, že stratí svoju silu, či už tým, že ho zjemnia alebo spôsobia jeho stvrdnutie. [12]

Ale toxický výluh, ktorý znečisťuje pitnú vodu nie je jediným nebezpečenstvom skládok. Skládky prirodzene produkujú rôzne druhy plynov (metán a kysličník uhoľnatý), ktoré sa miešajú s jedovatými prchavými organickými časticami, ktoré majú negatívny vplyv na zdravie ľudí žijúcich v blízkosti skládky. [13]

Skládky sú nebezpečné – Vplyv na zdravie pri bývaní v blízkosti skládky

Teraz, keď sme si objasnili, že všetky skládky presakujú, bez ohľadu na ich konštrukciu, poďme sa pozrieť na ich vplyv na naše zdravie. Vedci zaoberajúci sa touto problematikou zistili, že ľudia žijúci v blízkosti skládok trpia prinajmenšom tromi druhmi poškodenia zdravia – rakovinou, vrodenými chybami a nízkou pôrodnou hmotnosťou. To je dôvod, prečo sa všetci miestni lekári v Peorii vyslovili jednoznačne proti PDC skládke. “Organizácie zastupujúce lekárov vo všetkých troch nemocniciach sa spojili, aby nástojili na zákaze schválenia skládky.” [14].

Rakovina - Štúdie z New Yorku potvrdili u žien žijúcich v blízkosti skládok odpadu zvýšený výskyt leukémie a rakoviny močového mechúra. [15]  Štúdia z roku 1995, ktorá sledovala rodiny z Montrealu žijúce v blízkosti skládok, vykázala zvýšený výskyt rakoviny žalúdka, pečene, prostaty a pľúc u mužov a žalúdka a krčka maternice u žien. [16]. Ďalšia štúdia, z roku 1990, preukázala nárast výskytu rakoviny močového mechúra v severozápadnom Illinois, kde z lokálnej skládky unikol do miestneho zdroja vody trichlóretylén, tetrachlóretylén a ďalšie zlúčeniny chlóru. [17] Štúdia EPU z roku 1989 preskúmala 593 smetísk v USA a odhalila, že v miestach s najväčšou koncentráciou skládok sa zvyšoval výskyt rakoviny močového mechúra, pľúc, žalúdka a konečníka. [18]

Vrodené vady – minimálne 5 štúdií preukázalo zvýšenú pravdepodobnosť vrodenej vady u detí, ktorých rodičia žili pri skládke odpadu. Vo Walese bola sledovaná dvojnásobná pravdepodobnosť výskytu vrodených defektov u takýchto detí. [19] Štúdia z roku 1990, uskutočnená v San Franciscu objavila 1 a pol krát väčšie riziko výkytu porúch srdca a obehového systému u novorodencov pochádzajúcich z rodín žijúcich v blízkosti skládok s tuhým alebo nebezpečným odpadom. [20] Štúdia 590 skládok nebezpečného odpadu v štáte New York z roku 1990 preukázala 12% nárast vrodených chýb u rodín žijúcich vo vzdialenosti menej ako 1 míľa ( 1609 m ). V roku 1997 štúdia žien žijúcich vo vzdialenosti približne do 400 m od skládky Superfund ukázala dvoj až štvor násobný nárast pravdepodobnosti, že dieťa sa narodí s poškodením miechy alebo srdca. [22] Predbežná správa z roku 1997 poukazovala na štatisticky signifikantný nárast pravdepodobnosti vrodenej chyby u detí z rodín žijúcich do 3 km od skládky v 10 európskych krajinách. [23]

Nízka pôrodná hmotnosť – je najbežnejšie dokumentovanou vrodenou chybou v súvislosti so skládkami odpadu. Štúdie v New Yorku, New Jersey, Kalifornii a Quebecu všetky preukázali, že deti žijúce v blízkosti skládky mali významne nižšiu pôrodnú hmotnosť. Nízka pôrodná hmotnosť je previazaná s množstvom vývinových problémov neskôr v živote. Je hlavnou príčinou úmrtnosti novorodencov a vedie k mnohým dlhodobým poruchám zdravia a vývinovým poruchám. [24] Takisto sa potvrdil aj vplyv na výšku človeka v dospelosti.

Záver: Všetky skládky presakujú

Skládky, akokoľvek rafinovane vyzerajúce, sú len vaňami v zemi. Ako hocičo iné, čo postavil človek alebo príroda, aj skládky sa rozpadajú. Najprv presiakne cez povrchovú uzatváraciu vrstvu voda. Následne sa vo vnútri skládky vytvorí toxický výluh. Po čase výluh začne presakovať. Vzápätí znečistí jedovatými chemikáliami podzemnú vodu. Skládka takisto predstavuje nebezpečenstvo v podobe znečistenia ovzdušia. Kombinácia znečistenia vzduchu a vody má merateľný negatívny vplyv na ľudské zdravie, zahrňujúc “rakovinu, nízku pôrodnú hmotnosť a vrodené vady.”

Podľa EPA nebezpečenstvo zo skládok bude trvať “niekoľko tisíc rokov” [1] a čím dlhšie budeme napĺňať skládky odpadom, tým zložitejší bude problém. Syntetické ochranné vrstvy a uzávery sa znehodnotia a popraskajú. EPA nedisponuje žiadnymi údajmi, ktoré by potvrdzovali relevantnú dlhovekosť materiálov používaných na konštrukciu skládok. Budovanie novej skládky garantuje zdravotné problémy a vysoké náklady na dodatočné odstraňovanie škôd. Nebudú to majitelia PDC, ktorí za to zaplatia. Zaplatia za to deti z Peorie, vnúčatá a pravnúčatá (stovky, ba i tisíce potomkov) svojim zdravím a peniazmi v podobe daní potrebných na odstraňovanie škôd.

Tvrdenie PDC, že garantujú bezpečnosť skládky na 30 rokov je bezpredmetné. Vedecké dôkazy potvrdili, že ani použitie najnovších technológií nie je zárukou nepresiakavosti skládky a vedie ku kontaminácii pitnej vody. Táto skládka, tak ako všetky skládky, na ktoré sa uloží aj toxický odpad je zárukou, že toxický výluh znečistí miestne zásoby podzemnej vody a taktiež znečistí ovzdušie škodlivými chemikáliami. Skládka predstavuje nebezpečenstvo na tisíce rokov. Keď ju zavrú, PDC zhrabne zisk a rozbehne svoj business nanovo niekde inde. Ak ich aj štát uzná za zodpovedných, jednoducho vyhlásia bankrot a zanechajú spoločnosti účet na mimoriadne nákladné a prakticky nemožné vyčistenie životného prostredia.

References

[1] FEDERAL REGISTER Feb. 5, 1981, pgs. 11128-11129.

[2] FEDERAL REGISTER May 26, 1981, pgs. 28314 – 28328. See also Peter Montague, “EPA Says All Landfills Leak, Even Those Using Best Available Liners,” Rachel’s Environment & Health News #37. August 10, 1987.

[3] David I. Johnson and Glenn R. Dudderar, "Can Burrowing Animals Cause Groundwater Contamination?" WASTE AGE March, 1988, pgs. 108-111; For further information, see: David I. Johnson, "Caps: The Long Haul," WASTE AGE March, 1986, pgs. 83-89; David I. Johnson, "Capping Future Costs," WASTE AGE August, 1986, pgs. 77-86; see also David I. Johnson and Glenn R. Dudderar, "Designing and Maintaining Landfill Caps for the Long Haul," JOURNAL OF RESOURCE MANAGEMENT AND TECHNOLOGY, Vol. 16 (April, 1988), pgs. 34-40.

[4] Geoservices, Inc., BACKGROUND DOCUMENT ON BOTTOM LINER PERFORMANCE IN DOUBLE-LINED LANDFILLS AND SURFACE IMPOUNDMENTS. Springfield , Va : National Technical Information Service, April, 1987.

[5] Peter Montague, “UNRECOGNIZED CAUSE OF LANDFILL FAILURES,” Rachel's Environment & Health News #177, April 18, 1990.

[6] G. Fred Lee and Anne R. Jones, MUNICIPAL SOLID WASTE MANAGEMENT IN LINED, "DRY TOMB" LANDFILLS: A TECHNOLOGICALLY FLAWED APPROACH FOR PROTECTION OF GROUNDWATER QUALITY (El Macero, Calif.: G. Fred Lee & Associates, March, 1992). Available from: G. Fred Lee & Associates, 27298 East El Macero Drive , El Macero , CA 95618-1005 . Phone (916) 753- 9630. 67 pgs.; free.

[7] Rudolph Bonaparte and Beth A. Gross, "Field Behavior of Double- Liner Systems," in Rudolph Bonaparte (editor), WASTE CONTAINMENT SYSTEMS: CONSTRUCTION, REGULATION, AND PERFORMANCE [Geotechnical Special Publication No. 26] (New York: American Society of Civil Engineers, 1990), pgs. 52-83.

[8] Geraghty & Miller, THE PREVALANCE OF SUBSURFACE MIGRATION OF HAZARDOUS CHEMICAL SUBSTANCES AT SELECTED INDUSTRIAL WASTE LAND DISPOSAL SITES [EPA/530-SW-634] first published by EPA in 1977.

[9] Jeffrey Bass, AVOIDING FAILURE OF LEACHATE COLLECTION AND CAP DRAINAGE SYSTEMS. 1986. Noyes Data Corporation, Park Ridge , NJ . ISBN: 081551106X.

[10] Kirk Brown and K.C. Donnelly, "An Estimation of the Risk Associated with the Organic Constituents of Hazardous and Municipal Waste Landfill Leachates," HAZARDOUS WASTES AND HAZARDOUS MATERIALS, Vol. 5, No. 1 (Spring, 1988), pgs. 1-30. Request a free reprint from Dr. Kirk Brown, Soil and Crop Sciences Department, Texas A&M University , College Station , TX 77843 . Phone (409) 845-5201.

[11] FEDERAL REGISTER, August 30, 1988  Vol. 53, No. 166, pgs. 33314-33422.

[12] Phillips 66 Company. MARLEX POLYETHYLENE TIB 2 PACKAGING PROPERTIES. Campbell , Plastics Technical Center , Plastics Division, Phillips 66 Company, Bartlesville , OK 74004 . Phillips 66 Company, P.O.Box 792 , Pasadena , TX 77501 ;

[13] Peter Montague, “Toxic Gases Emitted From Landfills,” Rachel's Environment & Health News #226, March 26, 1991.

[14] Elaine Hopkins, “Medical community split over landfill,” Peoria Journal Star, February 15, 2006.

[15] State of New York Department of Health  INVESTIGATION OF CANCER INCIDENCE AND RESIDENCE NEAR 38 LANDFILLS WITH SOIL GAS MIGRATION CONDITIONS, NEW YORK STATE, 1980-1989 (Atlanta, Ga: Agency for Toxic Substances and Disease Registry, June, 1998). Available from the National Technical Information Service in Springfield , Virginia [1-800- 553-6847]; request publication PB98-142144.

[16] M.S. Goldberg and others, "Incidence of cancer among persons living near a municipal solid waste landfill site in Montreal , Quebec ," ARCHIVES OF ENVIRONMENTAL HEALTH Vol. 50, No. 6 (November 1995), pgs. 416-424.

[17] K. Mallin, "Investigation of a bladder cancer cluster in northwestern Illinois ," AMERICAN JOURNAL OF EPIDEMIOLOGY Vol. 132 No. 1 Supplement (July 1990), pgs. S96-S106.

[18] J. Griffith and others, "Cancer mortality in U.S. counties with hazardous waste sites and ground water pollution," ARCHIVES OF ENVIRONMENTAL HEALTH Vol. 44, No. 2 (March 1989), pgs. 69-74.

[19] H.M.P. Fielder and others, "Report on the health of residents living near the Nant-Y Gwyddon landfill site using routinely available data," (Cardiff, Wales: Welsh Combined Centres for Public Health: 1997).

[20] G.M. Shaw and others, "Maternal water consumption during pregnancy and congenital cardiac anomalies," EPIDEMIOLOGY Vol. 1, No. 3 (May 1990), pgs. 206-211.

[21] S.A. Geschwind and others, "Risk of congenital malformations associated with proximity to hazardous waste sites," AMERICAN JOURNAL OF EPIDEMIOLOGY Vol. 135, No. 11 (June 1, 1992), pgs. 1197-1207.

[22] L.A. Croen and others, "Maternal residential proximity to hazardous waste sites and risk of selected congenital malformations," EPIDEMIOLOGY Vol. 8, No. 4 (July 1997), pgs. 347-354.

[23] M. Vrijheid and H. Dolk [EUROHAZCON Collaborative Group], "Residence near hazardous waste landfill sites and risk of non- chromosomal congenital malformations [abstract]," TERATOLOGY Vol. 56, No. 6 (1997), pg. 401.

[24] Nancy E. Reichman, Low Birth Weight and School Readiness, The Future of Children, Vol. 15, No. 1, Spring 2005. pgs. 91-116.

[25] B. Paigen and others, "Growth of children living near the hazardous waste site, Love Canal ," HUMAN BIOLOGY Vol. 59,  No. 3 (June 1987), pgs. 489-508.